Eva Výbošťoková

Rozprávka o strašidle Arašidle

Bola raz jedna babka Poškrabka. Naozaj sa tak volala? To nikto nevie. Jej deduško jej už dávno kýval z obláčika. A ona mu kývala často zo zeme a takto mu hovorila:

„Muco môj, pozri, čo pekné som zas priniesla domov! Iste by sa ti to páčilo. “ Babka Poškrabka totiž zbierala každý poškrabok, smeť či zbytočnosť. Všetko by sa raz mohlo na niečo zísť!

„Neviem, čoho sa dožijem! Možno predsa len ešte použijem starý televízor. A tak si ho radšej nechám.“ Toto si hovorila babka Poškrabka veľmi rada a veľmi často. A tak sa veru aj stalo, že babke sa nahromadila v byte fúra nepotrebných vecí!

Chladničky, mrazničky, skrinky, skrine, stoličky,

ústrice, matice, slivky, sláky, kraslice

varešky, papečky, zvony, zóny, zástrčky

balóny, záclony,fény, fóny, ufóny

Kadejaké názvy, však? Niektoré staré, iné známe a občas aj vymyslené. Čo všetko mala babka Poškrabka nejdem radšej ani menovať… To by bolo zoznamov! Možno by sa s nimi dal päť krát obtočiť svet! Medzi mnohými vecami, ktoré vzdychali po oprave a používaní, bola aj jedna stará utierka Klára. Mala óóóóbrovitááááááánsku dieru. Inak nič na nej nebolo zvláštne. Bola trošku zelená a trošku červená.

Zelená a červená, pre blázna je stvorená!

Aj bláznivá bola trošku! Raz jej napadlo:

„Babka Poškrabka ma isto už nezašije. Ešte však môže prísť niekto horší, komu by sa nielenže nechcelo zašiť ma, no ešte by ma aj vyhodil!  Radšej si rýchlo nájdem prácu.“

A hneď na druhý deň sa deravá utierka Klára vybrala hľadať si zamestnanie. A ako to dopadlo? Najskôr išla do reštaurácie, ale tam ju vysmiali:

„Prosím vás! Viete koľko takých ako vy nám sem denne príde!  Nemôžeme si dovoliť prijať vás! Veď sa na seba pozrite. Deravá a ešte k tomu špinavá! Strčte sa niekam do práčky a ku krajčírovi!“

Potom išla na úrad. Chcela tam rečniť. Pomyslela si, že tam by mohli oceniť jej ústa- teda óóóóbrovitááááááánsku dieru. Ukecaná bola dosť! Tam jej však povedali:

„Ústa máte veľké, ako vidíme. No viete rýchlo povedať napríklad: Malá Klára hrala na klavíri?“ Klára to samozrejme vedela zopakovať ešte rýchlejšie ako poslanci. Bola to jej najobľúbenejšia rečňovačka! Ale oni namiesto pochvaly urazene  dodali:

„Prosím vás! Keby ste sa aj dali vyprať. Tú zelenú a červenú nevyperiete. Zelená a červená, pre blázna je stvorená! Nemôžete vyzerať ako blázon, keď chcete byť poslankyňa za mesto!“

Potom si však povedala:

„Budem robiť niečo ušľachtilejšie! Neplatenú prácu- dobrovoľníctvo! Ale čo by som tak mohla robiť? Už to mám! Bude zo mňa výborné strašidlo!“

A tak sa utierka Klára vybrala na najbližší opustený hrad. A tam jej povedali:

-„Výborne! Berieme vás na dobu neurčitú! Budete strašiť až vám z toho bude strašiť vo veži!“

-„Konečne, to je práca pre mňa!“, potešila sa Klára.

-„Musíte si však dať strašidelné meno. Klára neznie strašidelne!“

-„Hmmm.“, zamyslela sa Klára. „Budem sa volať strašidlo Arašidlo!“

-„Výborne! Môžete začať strašiť!“

Strašidlu Arašidlu to išlo to výborne, ale po čase zistilo, že nie je na tom nič ušľachtilé. Práve naopak! Čo je dobré na strašení nevinných ľudí!? Ale strašilo aj tak. Totiž, veľmi sa mu to zapáčilo! Raz sa však dopočulo, že babku Poškrabku chcel vykradnúť známy zlodej Tichokrad! Najzlodejskejší zo všetkých zlodejov! Najdlhoprstejší zo všetkých dlhoprstých! Najtichšie kradnúci zo všetkých ticho-kradov! A tak si strašidlo Arašidlo zobralo dovolenku a išlo pozrieť babku Poškrabku. Tá sa samozrejme návšteve potešila! A práve v tú noc sa známy zlodej Tichokrad znovu vybral vykradnúť babku Poškrabku. Bol okrem všetkého vášnivý zberateľ nepotrebností a veľký kleptomán k tomu! Čo najzlodejskejšie a najtichšie sa prikradol na dlhých prstoch k Poškrabkiným dverám. Všadeprispôsobivým prstom šikovne otvoril dvere a vkradol sa zákerne do bytu. Strašidlo hneď vedelo, čo sa deje, no zatajene tichunko sedelo na skrini. Ani vlákenko sa na ňom nepohlo! Zlodej sa spokojne rozhliadal po izbe a rozhodoval sa čo skôr uchmatnúť. Poškrabka zatiaľ pochrapkávala chrapy- chrap—chrap- chrap melódiu. Nebolo možné ju zobudiť, aj keby chodil po izbe tank!

„Krása! Lepší výber ako v supermarkete!“ ,pochvaľoval babkin byt zlodej. „Čo skôr uchmatnúť?“, nijakovsky sa nevedel rozhodnúť! Rozhodol sa teda použiť vyčítanku! „To bude najlepšie!“ A začal: Kradky- sem, kradky- tam, čo skôr kradnúť mám? Kradky- sem, kradky- tam, do vreca to dám!

Vyšiel mu vysávač. A v tom sa zo skrine ozvalo strašidlo a temným hlasom prerieklo: „Bububú rububú holubúúú vantrubúúú!“ Ech, či strachom vypúlil očiská! Veru aj zlodeji sa boja! Veď nemajú čisté svedomie! Podlomili sa mu nohy, triasol sa ako osika a rúúúúúps do haraburdia! Babka sa ani nepohla, spokojne si odfukovala spánkom ďalej ako keby sa nehrmotilo! Strašidlo muselo konať! Rýchlo pohľadalo funkčný telefón a to bol trochu problém v babkinom byte, kde sa tých nefunkčných povaľovali stovky! Ale napokon ho našlo! A zavolalo policajtov. Vyhúkaný Tichokrad privalený haraburdím bol ako v base, hoci by rád ubzikol na slobodu. Napokon prišiel policajt Viťúzko, ktorý už dlho pátral po Tichokradovi. Profesionálne ho zneškodnil a keď ho odvádzal preč, potíšku si pospevoval nápevok:

Kradky sem kradky tam, putá vyberám! Kradky sem kradky tam, lumpa zatýkam!

A čo sa stalo so strašidlom? Zostalo strašiť i naďalej, ale na odbornejšej úrovni! Chodilo strážiť ľuďom byty a strašiť zlodejov!